História
Sucháň je staré slovanské pomenovanie označujúce v lete vysychajúci potok, alebo jazierko. Najstarší doposiaľ známy písomný doklad o obci pochádza z roku 1349, ale hodnoverne doložený je až rok 1392, kedy listina spomína šľachtický majetok pod označením Zwhan. Jeho vlastníkmi boli zemania z rodu Dačovcov. Potomkovia Dača z Neniniec spolu so zemanmi z Kľačian vlastnili Sucháň aj v nasledujúcom období. V roku 1407 nachádzame v ich držbe majetok Zwhay. V roku 1421 si zemania z Neniniec a z Malej Čalomije rozdelili majetky Sucháň a Lehôtka. Listina v tomto prípade hovorí aj o okolitom osídlení, nakoľko uvádza, že Sucháň (Zuhan) leží v hraniciach osady Lehôtka (Lehothka). V prípade Lehôtky nemožno vylúčiť, že ide o dnes zaniknuté sídlo. Do konca stredoveku sa zväčša prostredníctvom zálohovania striedali vo vlastníctve majetkov v Sucháni viacerí zemepáni.
Spomenúť možno zemianske rody z Kosihoviec, Plášťoviec, ale majetok tu vlastnilo aj bzovícke prepoštstvo. Spomedzi poddanského obyvateľstva v Sucháni poznáme v roku 1503 istého Mateja, syna Gregora Lacka (Laczko). V roku 1528 došlo medzi členmi rodu Dačovcov k zálohovaniu usadlosti v Sucháni. Listina spomína, že v nej žili poddaní Valentín a Gregor Boh (Boh). V 16. storočí pribudli 1–2 rodiny Srbov a v 17. storočí utečenci z rakúskeho Tirolska. Posledná väčšia kolonizácia prebehla v druhej polovici 19. storočia, kedy sa v Sucháni usadili prišelci z Pliešoviec. Osídľovanie lazov sa skončilo po komasácii (sceľovaní pozemkov) v druhej tretine 20. storočia.
Obyvatelia v čase poddanstva používali právo libertínov–slobodníkov. To im okrem iného umožňovalo uzatvárať manželstvá aj s partnermi z iných dedín bez súhlasu panstva. Väčšina manželstiev sa uzatvárala v mieste alebo s partnermi zo susednej obce Dačov Lom, výnimočne aj s partnermi z iných dedín. Tak vznikla pomerne uzavretá životaschopná komunita s mnohými kultúrnymi a spoločenskými zvláštnosťami. Po reformácii sa obec stala evanjelickou. Evanjelická cirkev bola fíliou cirkvi dačovolomskej.
Osamostatnila sa v roku 1874. V roku 1530 bol v obci 
postavený evanjelický renesančný kostol (bol jedným z prvých protestantských kostolov na Slovensku po reformácii). V ľudovom podaní sa tradovalo, že bol postavený na základoch husitskejkaplnky. Prestavali ho v rokoch 1660–1669/99. Už počas prvej výstavby bol kostol ohradený obranným múrom, v ktorom bola zamurovaná zvonica, predstavujúca zároveň vchod do kostola. Kostol upravili roku 1784. V roku 1869 bol zväčšený a pristavali k nemu vežu. Pri oprave bola zbúraná zvonica a ostalo len vchodové sklepenie, ktoré bolo zastrešené.
Roku 1787 vystavala evanjelická cirkev namiesto prvej drevenej školy (údaj o tom, kedy bola postavená sa nezachoval) murovanú školu z kameňa, pokrytú šindľom. Roku 1912 ju prestavali do súčasnej podoby (v škole sa vyučovalo do roku 1979, kedy bola rozhodnutím Okresného národného výboru vo Veľkom Krtíši integrovaná do Základnej školy v Senohrade; v roku 1996 bola v budove zriadená turistická ubytovňa).
Podľa výsledkov sčítania sa v roku 1715 v obci nachádzalo 38 domácností. Súpis spomína aj mená predstaviteľov jednotlivých rodín. Podľa neho v Sucháni v roku 1715 žili Ján Berac, Juraj Antalov, Juraj Bohov, Matej Valkov, Matej Sencov, Ján Minko, Peter Beňo, Tomáš Melko, Tomáš Miháľkin, Juraj Andrejkin, Tomáš Sudra, Martin Krisanov, Juraj Cesnok, Juraj Ištvánov, Pavol Albertov, Blažej Matúšov, Peter Andres, Matej Ganic, Matej Ganic mladší, Vavrinec Gajdoš, Ján Žadko, Matej Palo, Jakub Janči, Juraj Bujtaš, Matej Krisanov, Martin Obertov, Ján Obertov, Jakub Slanko, Pavol Slanko, Pavol Gažo, Ján Varga, Ján Ružinkin, Juraj Beňo, Tomáš Jánošov, Juraj Petrov, Matej Gažo, Matej Beňko a Matej Slavko. Pri sčítaní v roku 1828 mal Sucháň 112 domov so 673 obyvateľmi, čo je najväčší počet v histórii obce. Po príchode prisťahovalcov z Tirolska bol v obci v 17. storočí zriadený pivovar. Nachádzal sa na mieste poslednej kováčskej vyhne pri studni Pivárka, z ktorej sa čerpala voda. Posledným pivovarníkom bol v 19. storočí žid Dušický. V júni 1849 táborilo v Sucháni ruské vojsko, ktoré sa podieľalo na potláčaní Košútovej revolúcie v Maďarsku. Počas trojdňového pobytu vyrúbali hôrku Strážnik a zbavili obyvateľstvo zásoby potravín. Dňa 6. septembra 1870 zachvátil obec veľký požiar, ktorý zničil malú stranu a dolný koniec. Ďalší požiar roku 1875 zničil veľkú stranu a horný koniec.
Od vzniku obce sa na výstavbu obydlí používali prírodné materiály. Prvé obydlia na hospodárske budovy sa stavali z dreva a vymazávali sa blatom. Pokryté boli slamenou strechou. Od polovice 19. storočia začali pôvodné drevenice nahrádzať murované domy z kameňa, spájané premiesenou hlinou. V čelných múroch domov sa zachovali pieskovce s opracovanou oválnou čelnou stranou, do ktorej boli popri iných nápisoch vysekaný aj rok výstavby a iniciálky vlastníkov. Pokrývané boli slamenou krytinou z troch druhov dielcov (šúbikov) – ústrech, babka a kozák. Hrebeň strechy bol pokrytý vrstvou pazderia a slamy, pritlačenej prekríženými drúčikmi. Slama sa ako hlavná krytina striech udržala až do šesťdesiatych rokov 20. storočia. Väčšina domov mala pozdĺžne trojpriestorové dispozičné riešenie s podpivničenou izbou.
Hlavným zdrojom obživy obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, chov oviec a dobytka, doplnkovo včelárstvo a ovocinárstvo. Roku 1876 bola pri terajšom futbalovom ihrisku založená z prostriedkov Horno–hontianskeho ovocinárskeho spolku v Honte (najmä zásluhou jeho vedúceho, učiteľa Petra Orošházyho) župná štepnica, ktorá výrazne prispela k rozvoju a skvalitneniu ovocinárstva v obci. Peter Orošházy (1856–1899) sa v Sucháni venoval aj vedeckej práci a okrem iného spracoval herbár rastlín zo suchánskeho chotára, ktorý sa nachádza v Českej republike.
So vznikom osady je spojené aj salašníctvo v dolnej časti chotára. Rozvetvené panstvo Dačovcov, Ebeckých a Benických malo v honoch Salaše, Tančoková, Zabre, Jama a Polomská zriadených 12 salašov, ktoré spravovali goralskí prisťahovalci. Salaše sa stali základom neskoršieho rozptýleného lazníckeho osídlenia v dolnom poli. V 19. storočí sa v katastri obce nachádzalo 55 lazníckych usadlostí, z toho trvalo obývaných bolo 18 a sezónne 37. Priorita ovčiarstva pramenila nielen z využívania potravinových produktov, ale aj z ovčích koží a najmä vlny. Doma tkané súkno z ovčej vlny bolo do začiatku 19. storočia základnou textíliou ľudového odevu. Zhutňovalo a bielilo sa v karlove (valche), ktorý bol súčasťou dolného suchánskeho mlyna. S rozvojom výroby plátna z prírodných vláken, konopí a ľanu začiatkom 19. storočia, začal chov oviec strácať na význame a do popredia sa dostával chov dobytka. Po zrušení poddanstva (roku 1785) sa väčšina pôdy dostala do vlastníctva roľníkov. Vo vlastníctve urbariálneho spolku ostalo 220 ha poľnohospodárskej pôdy.
V poľnohospodárstve sa až do druhej komasácie v roku 1931 praktizoval systém trojpoľného hospodárenia. Chotár bol rozdelený na tri polia (tarati) – horné, stredné a dolné. V hornom a strednom sa do komasácie nenachádzali laznícke osídlenia. Prevažnú časť ornej pôdy zaberali obilniny (raž, pšenica, jačmeň, ovos, tenkeľ, pohánka). Významnou obilninou bola raž, pretože slama z nej sa používala ako krytina obydlí a na výrobu slamienkov. V 19. storočí sa začalo rozširovať pestovanie zemiakov. Zo zeleniny sa pestovali najmä kapusta a strukoviny (hrach, bôb, cícer, šošovica, slovenka).
Zastaraný spôsob hospodárenia v rámci trojpoľného systému mal negatívny vplyv na kvalitu poľnohospodárskej výroby. Preto sa roľníci roku 1912 rozhodli pre scelenie pozemkov (komasáciu). Podujal sa ju vykonať budapeštiansky inžinier, ktorého meno sa nezaznamenalo. Do roku 1913 spracoval mapy chotára s určením kvality pôdy. Práce prerušila prvá svetová vojna, v ktorej inžinier zahynul. Jeho manželka opatrovala spracované materiály a po vojne ich Suchánčanom odpredala. V komasácii sa pokračovalo v rokoch 1927–1931. Po nej začali roľníci samostatnehospodáriť na nových pridelených pozemkoch. Mnohí však boli s novo pridelenou pôdou nespokojní. Po komasácii sa laznícke osídlenie rozšírilo do celého chotára. Koncom prvej polovice 20. storočia mala obec 56 lazníckych usadlostí, ktoré po vzniku jednotného roľníckeho družstva (v roku 1949) postupne strácali svoje poslanie a mnohé z nich ostali opustené.
Do života obce významne zasiahli aj vojny. Dňa 28. júla 1914 sa so svojimi blízkymi rozlúčilo vyše 40 obyvateľov obce, ktorí narukovali. Počas prvej svetovej vojny padlo na bojiskách 20 obyvateľov Sucháňa, po ktorých ostalo 11 sirôt. Ďalších 11 bolo ranených a 24 zajatých a strávili niekoľko rokov v Rusku a Taliansku. Dňa 23. septembra 1938 bola vyhlásená mobilizácia a v noci 24. septembra odišli na vozoch na železničnú stanicu v Pliešovciach aj muži odvodových ročníkov zo Sucháňa. Našťastie sa všetci do troch mesiacov vrátili domov. Po vyhlásení Slovenského národného povstania, 29. augusta 1944, narukovalo k vojenským útvarom 37 vojakov zo Sucháňa. Boje v katastrálnom území obce trvali od začiatku decembra 1944 do začiatku marca 1945. Obec bola oslobodená 28. januára 1945. V jej katastrálnom území padlo 39 sovietskych, 6 rumunských a 21 nemeckých vojakov. V suchánskej škole sídlil generálny štáb Červenej armády a zriadili v nej poľnú nemocnicu. Počas druhej svetovej vojny zahynulo 14 obyvateľov Sucháňa a vojnové škody v obci boli vyčíslené na 6 595 198 vtedajších korún.
Po druhej svetovej vojne a hlavne založení JRD III. typu v roku 1952 prešla obec veľkými ekonomickými a hospodárskymi zmenami, ktoré sú podrobne zaznamenané v obecnej kronike.
Z knihy Pírodné dedičstvo obce Sucháň - Peter Urban, napísal Ján Mihaľkin
